Ako sa táto stolová hra dostala z európskych prijímacích salónov 19. storočia do suterénov obyčajných domovov?
Stolný futbal je jednoduchá hra plná šibalstiev, útokov a protiútokov. Hrá sa pomocou malých drevených futbalistov, ktorí sa na kovových tyčiach s rukoväťami a pružinami pohybujú dopredu a dozadu. Tyče sú pripevnené na stole, ktorý vyzerá ako zmenšený biliardový stôl. Korene tejto hry sú zahalené v hmle.
Niekto tvrdí, že sa táto hra zrodila v rôznych častiach Európy viac-menej naraz, medzi rokmi 1880 a 1900, ako zábava prevádzkovaná v prijímacích salónoch bohatých rodín. Iná teória hovorí, že futbálik bol starostlivo premysleným nápadom Luciena Rosengarta, amatérskeho konštruktéra a vynálezcu, ktorý si patentoval rôzne súčiastky pre železnicu a bicykle, bezpečnostné pásy či rakety pre delostrelecké granáty vybuchujúce za letu. Rosengart tvrdil, že foosball vymyslel na konci 30. rokov 20. storočia, aby v zime zabavil svoje vnúčatá. Neskôr sa jeho hra pre deti začala objavovať v kaviarňach po celom Francúzsku. Jej miniatúrni hráči mali červené, modré a biele dresy, aby si všetci jasne uvedomili, že hra je produktom dôvtipu výnimočnej francúzskej mentality.
Existuje však aj mnoho zástancov ďalšej teórie vzniku futbáliku, ktorá hovorí, že sa Alexandre de Finesterre nudil v nemocnici v španielskom Baskicku, kde sa zotavoval zo svojich zranení spôsobených bombardovaním počas španielskej občianskej vojny. Presvedčil miestneho tesára menom Francesco Javier Altuna, aby vyrobil futbalový stôl inšpirovaný stolným tenisom. Hovorí sa, že si Alexandre svoj dizajn fútbolínu v roku 1937 patentoval, ale patentové dokumenty sa stratili počas prevratu generála Franca za búrky, v ktorej bol Alexandre vyslaný ako kuriér do Francúzska. (Finesterre je tiež známy ako jeden z prvých únoscov lietadla.)
Je síce otázkou, či Señor Finesterre stolný futbal naozaj vynašiel, ale nepopierateľným faktom je, že vôbec prvý patent na podobnú hru s figúrkami na tyči bol zaregistrovaný 1. 11. 1923 v Anglii na meno Harolda Searlesa Thorntona, neúnavného fanúška futbalového klubu Tottenham Hotspur. Jeho strýko Louis P. Thornton z Portlandu v Oregone Harolda navštívil a jeho nápad si odviezol späť do Spojených štátov, kde si ho v roku 1927 nechal patentovať. Louis však so stolným futbalom príliš veľa úspechu nezožal; patent prepadol a táto hra upadla do zabudnutia. Nikoho vôbec nenapadlo, aké obrátky naberie popularita hry o niekoľko desaťročí neskôr.
Svet by mohol byť oveľa pokojnejším miestom, keby futbálik zostal len zábavou pre deti. Hra sa však šírila ako stepný požiar. V roku 1950 vznikla prvá belgická liga a v roku 1976 bol založený Európsky zväz stolného futbalu. Zväz však bolo silné slovo, pretože stoly mali rôzne veľkosti, figúrky hráčov boli rôznych tvarov, žiadna z rukovätí nebola rovnaká a dokonca aj loptičky boli vyrobené z rôznych materiálov. Po akejkoľvek jednote nebolo ani stopy.
Táto hra dodnes nemá žiadne pevné pravidlá ani jediné jedno meno. V Turecku sa jej hovorí langirt, vo Francúzsku jouer au baby-foot, v Maďarsku csocso, v Izraeli cadureguel-schulchan a plain old table football v Anglii. Ako zo svetovej encyklopédie čudných názvov z celého sveta. Americký výraz „foosball“ (kde sa hráč nazýva fooser) je prevzatý z nemeckej verzie hry nazývanej „fußball“, odkiaľ sa dostal do Spojených štátov. (Naozaj sa nedá nemilovať hra tvorená dvoma tímami bábik Barbie alebo hra, ktorá sa hrá na turnajoch nesúcich tie najúžasnejšie názvy, ako 10. výročný oslavný turnaj Barta O´Hearna vo foosballe o $12,000, ktorý sa konal v roku 2009 v texaskom Austine.)
Do Ameriky sa futbálik vrátil vďaka Lawrencovi Pattersonovi, ktorý ako americký vojak slúžil v Západnom Nemecku na začiatku 60. rokov 20. storočia. Keďže videl, že stolný futbal je v Európe veľmi obľúbený, využil príležitosť a spojil sa s výrobcom v Bavorsku. Ten na základe Pattersonových pokynov zostrojil futbálik, ktorý sa následne vyvážal do USA. Prvý futbálik sa na americkej pôde objavil v roku 1962 a Petterson si ho okamžite pre USA aj Kanadu zaregistroval pod názvom foosball. Svoj stôl pomenoval ako „Foosball Match“.
Stoly ponúkané Pattersonom najprv fungovali na princípe vhadzovania peňazí za hracie loptičky, čo bolo obvyklé hlavne pri arkádových hrách. Futbálik sa stal neuveriteľne populárnym. Na konci 80. rokov Petterson predával franšízy, čo umožňovalo jeho partnerom kupovať automaty a platiť mesačné poplatky, aby im bola garantovaná oblasť, kde svoje stoly môžu v baroch a iných podnikoch inštalovať iba oni. Patterson predával svoj Foosball Match pomocou celostranových inzerátov v prestížnych celoštátnych médiách ako Life, Esquire alebo Wall Street Journal, kde sa jeho stoly objavovali vedľa ďalších franšíz, ako napríklad Kentucky Fried Chicken. Svoj prvý vlastný futbálik však Spojené štáty vyrobili až v roku 1970, keď sa dali dokopy dvaja Bobovia, Hayes a Furr, ktorí navrhli a vyrobili prvý čisto americký stôl na futbálik.
V druhej dekáde tretieho tisícročia, plnej sofistikovaných videohier, digitálnych technológií a plazmových televízorov, je ťažké si predstaviť, aký vplyv mal futbálik na americkú dušu. Počas 70. rokov sa hra stala celonárodným pojmom.
Časopisy Sports Illustrated a 60 Minutes podávali spravodajstvo z turnajov, keď nadšení a závislí hráči, amatéri aj profesionáli, križovali Ameriku sem a tam za vidinou veľkých peňažných výhier, medzi ktoré organizátori z času na čas prihodili Porsche alebo Corvette ako ďalšiu motiváciu. Jednou z najväčších turnajových série bola „Quarter-Million Dollar Professional Foosball Tour“, ktorú vymyslel fanatik futbáliku a majiteľ baru E. Lee Peppard z Missouly v Montane. Peppard propagoval svoju vlastnú značku futbalových stolov Tournament Soccer Table a organizoval turnaje v 32 mestách po celých Spojených štátoch, v ktorých sa ceny šplhali až do výšky $20,000. Medzinárodné súťaže v stolnom futbale (ITSC), ktorých finále sa konalo v Denveri počas víkendových osláv Dňa práce, dosiahli najvyššiu sumu za výhru v roku 1978, keď sa profesionálni hráči utkali o rovný milión amerických dolárov.
Je pekné, že ani v dnešnom globalizovanom svete stolný futbal, foosball, csosco, lagirt alebo ako chcete túto hru nazývať, stále nemá pevné pravidlá definujúce podstatu hry. Americký/texaský štýl sa nazýva „Hard Court“ a je známy svojou rýchlosťou a silovou hrou. Spája v sebe tvrdého hráča a tvrdú, dobre sa kotúľajúcu loptičku pohybujúcu sa na rovnom, tvrdom povrchu. Európsky/francúzsky štýl „Clay Court“ je pravým opakom amerického štýlu. Je reprezentovaný ťažkými, nevycentrovanými hráčmi a veľmi ľahkou a mäkkou korkovou loptičkou. Keď sa k tomu pridá mäkký povrch z linolea, pocit z hry je tak trochu lepkavý. Niekde medzi týmito štýlmi je európsky/nemecký štýl „Grass Court“, charakteristický „silnou kontrolou nad loptičkou, ktorá je dosiahnutá vďaka zmäkčeným súčiastkam vytvárajúcim dôležitú interakciu medzi figúrkami, loptičkou a povrchom.“ Dokonca aj turnaj majstrovstiev sveta sa hrá na piatich typoch stolov a na rôznych medzinárodných súťažiach sa používa ďalších 11 rôznych štýlov.
Vo všeobecnosti je stolný futbal niečo, čo si ľudia radi zahrajú len tak pre zábavu v baroch.
Britskí „foosers“ sa bohužiaľ nemôžu tešiť na také vysoké výhry ako americkí hráči, ale stále berú stolný futbal veľmi vážne. Univerzita v Oxforde je jedným z najlepších miest, kde si v Anglii zahrať poriadny zápas a kde vidieť množstvo uznávaných hráčov. 30 univerzitných tímov a jeden hospodský tím sa pravidelne stretávajú na stoloch Garlando s ďalšími špičkovými hospodskými a univerzitnými hráčmi.
Myšlienka, že by sa snáď stolný futbal mohol raz dostať na olympijské hry, je možno trochu prehnaná, ale možno to isté si kedysi hovorili o plážovom volejbale. Bohužiaľ, na hracej ploche sú takí malí hráči, že by si ani sami nemohli prevziať medaily. To bude nutné nechať na tých bytostiach, čo svojím obratným zápästím ovládajú ich každý pohyb..
